Úvod
(2025 edit: Táto reportáž vznikla v časoch papierových máp, internetov len v kaviarňach a fotákoch (kamerách) na ktoré bolo treba veľký batoh)
Muškársky spôsob chytania na vodných tokoch ma vždy fascinoval viac ako ostatné spôsoby. Človek – lovec – tam celý čas sleduje dianie na hladine aj pod ňou. Taktizuje. Vyčkáva. Ale to je len polovica úsilia, ktoré musí vynaložiť, pretože príprava na lov je nemenej dôležitá.
Podstata muškárenia spočíva v napodobnení živej muchy alebo iného hmyzu či larvy – vytvorením jej kópie z umelých alebo prírodných materiálov. V Európe je tento spôsob lovu veľmi populárny naprieč všetkými generáciami. Niektorí chodia na rokmi overené miesta, iným to nestačí a posúvajú svoje hranice ďalej.
Nestretol som ešte rybára, ktorý by nesníval o muškárení na Novom Zélande. Len pár z nich si ten sen splní – odcestujú, zaplatia si sprievodcov, chatu, a vrtuľník ich vozí na lov. Mal som však šťastie. Andrej a Peter, moji kamaráti zo strednej, to chceli inak. Expedične.
1. kapitola – Zem dlhého bieleho oblaku
Program expedície bol jasný: bez sprievodcov prejsť čo najviac riek Južného ostrova. Ten sme zvolili pre jeho menšiu osídlenosť, teda s cieľom objaviť miesta, kde je možnosť stretnutia s ďalším rybárom prakticky nulová. Z toho vychádzala celá príprava trás a výber riek, ktorými sme sa mali pohybovať. Taraute, ako nazývajú Māori pstruha hnedého (Oncorhynchus trutta) alebo pstruha dúhového (Oncorhynchus mykiss), sa stal naším dočasným svätým grálom. Hľadali sme ho počas celého pobytu, vždy v čo najväčších množstvách a mierach.
Cestovanie z miesta na miesto je vždy fascinujúce. Samozrejme, len pre človeka, ktorý má na to napletený ten správny chromozóm. Stráviť na ceste dlhší čas ako týždeň, neustále sa presúvať, to už je poslanie.
Na letisko Schwechat sme dorazili s dvojhodinovou rezervou. Nasledovala menšia batožinová reorganizácia – minimalizovali sme obsah batohov, čo vyzeralo tak, že každý z nás na seba navliekol a zavesil čo najviac vecí. V rade na check-in sme teda pôsobili skôr ako polárna výprava než expedícia do pacifickej oblasti. Zvolili sme taktiku „úsmev doširoka“ a dúfali v zhovievavosť. Hroziace poplatky za nadváhu nám úsmevy ešte viac rozťahovali, až sa to zmenilo na akúsi grimasu. Dalo by sa povedať, že sme boli očarujúci mladí muži, keďže slečna za priehradkou nad dvojkilovou nadváhou len mávla rukou a popriala nám šťastnú cestu.
Všetky letiskové procedúry sme prešli hladko, ako po pstruhovi potočnom. Miestami bol personál očarený našou výbavou, vďaka ktorej sme sa na žiadnom letisku nevyhli špeciálnym bezpečnostným kontrolám. Najväčší rozruch sme spôsobili vo Frankfurte, kde si nás pán z bezpečnostnej kontroly zobral bokom a podrobil dôkladnej prehliadke s kopou vtipu navrch. Keď uvidel podvodné puzdro na kameru zabalené do belasého uteráčika s nášivkou sloníka, neudržal sa a smial sa v kontrolnej komore tak, že sa chytal za brucho. Peter a Andrej sa k nemu pridali, a nakoniec sa smiali všetci až im slzy tiekli. Do lietadla do Sydney sme nastupovali ako poslední. Belasý uterák ešte trčal z batoha.
Samotný let do Sydney bol nekonečný. Našťastie bola palubná kinematografia bohatá, jedlo slušné a ponožky s logom leteckej spoločnosti, ktoré sme dostali v balíčku prežitia spolu s ďalšími hygienickými potrebami, čisté. Najhoršie to bolo s priestorom pre nohy. Človeka až prekvapí, aké polohy sedu dokáže vymyslieť, keď je nútený.
Po 12 hodinách sedadlovej jogy bola celá výprava zrelá na fajčiarsky kútik počas prestávky v Singapure. V tom čase ešte 100 % zastúpenie fajčiarov v trojčlennej skupine, hnané dvanásťhodinovým detoxom, hľadalo miesto na ustálenie nikotínovej hladiny. Fajčiarsky kútik v Singapure bol ako prehriata sauna s tropickými rastlinami. Už po prvej minúte sa naše tričká prilepili na telá ako cyklistické dresy. Teplotný rozdiel, ktorý sme za 12 hodín prekonali, bol asi 40 stupňov, a vlhkosť zodpovedala tropickému pásmu. Účinok jednej cigarety mal teda účinok troch. Stačilo.
Druhá polovica letu pokračovala v podobnom duchu. Zmenila sa len posádka a môj spolusediaci – starší muž s obrovským turbanom. Nemal rád cukor. Ja, presladený kávičkár, som z toho ťažil po zvyšok letu.
Po prílete do Sydney nastal kultúrny šok. Pri check-in prepážke sme stáli približne hodinu, hoci pred nami stálo len osem ľudí. Dalo sa ľahko rozpoznať, ktorí pasažieri nie sú domáci – symptómy zahŕňali kývanie sa, prešľapovanie, vzdychanie, krútenie hlavou a tiché slovné poznámky. Nakoniec sme vzlietli smer Christchurch s polhodinovým zdržaním. Austrálske easygoing bolo naplnené doslova. Let na Južný ostrov Nového Zélandu trval tri hodiny a jediné, čo sa podávalo zadarmo, bolo bezpečné pristátie. Odysea mohla začať.
V Christchurch sme pristáli okolo tretej hodiny popoludní. Tak ako na predchádzajúcich letiskách, aj tu nás čakalo prekvapenie. Tentoraz som treštil oči ja. Úradník na pasovej kontrole si pri študovaní môjho pasu zdvihol zrak a oznámil, že v Dolnom Kubíne – mojom okresnom meste – má chatu. Spustil lámanou slovenčinou rozhovor, pýtal sa na Oravu, rozprával, kam chodí lyžovať, a odporučil nám klub v centre Christchurch, kde sa každý pondelok stretávajú Česi a Slováci. Bolo fajn, že prvá tvár, ktorá vás v krajine privíta, sa na vás nemračí. V ten moment zo mňa spadlo minimálne 12 hodín únavy.
Ďalšie prekvapenie na seba nenechalo dlho čakať, aj keď sme s tým počítali – tubus s dvoma rybárskymi prútmi nedorazil. Pre takýto prípad boli zvyšné prúty zabalené v batohu, keďže pravdepodobnosť straty viacerých kusov batožiny je nižšia. Oznámili sme to personálu, vyplnili formulár a pokračovali ďalej.
2. kapitola – Prvé kilometre v raji
V letiskovej hale nás už netrpezlivo čakala naša hostiteľka Jackie, ktorá nám poskytla ubytovanie počas pobytu v Christchurch. Na to, že sme pre ňu – až na pár vymenených e-mailov – boli úplne neznámi ľudia, nám vychádzala v ústrety vo všetkom. Niekedy to bolo až neuveriteľné, akého priateľského prístupu sa nám dostávalo, a to od drvivej väčšiny ľudí v tejto krajine. To, čo platí o prírode, platí aj o Novozélanďanoch – čistota a láskavosť na každom kroku. Každý sa snaží pomáhať a keď nastúpite do autobusu MHD, nečaká vás facka chladným pohľadom šoféra, ale úsmev človeka, ktorý si nahlas spieva a odzdraví aj ľudí, čo vystupujú zadnými dverami. A to neplatí len o šoféroch.
Najbližším bodom bolo zadováženie expedičného vozidla. To sa malo stať naším domovom na najbližších pár mesiacov, preto bol výber starostlivý – najmä čo sa týka technického stavu. Najprv sme to riešili cez predajcov. Bolo jasné, že pri vyslovení našej finančnej ponuky sa bude usmievať nejeden z nich, no zistili sme, že práve oni nám poskytnú najviac informácií potrebných pri kúpe auta – napríklad, že „warranty of fitness“ je obdoba našej technickej kontroly a po známosti sa dá prejsť aj vtedy, keď auto nemá kolesá.
Po dvojdňovom skúmaní situácie s vozidlami v meste a peších presunoch z jedného konca na druhý, sme to namierili priamo na car market, kde cestovatelia predávajú svoje erárne spálne na kolesách. Veľa ráz boli ceny týchto komodít nadsadené, ale keď človek vedel použiť ústa, ukázal odretú pneumatiku alebo presvedčil predávajúceho, že je jeho bratranec po tridsiatom kolene, dala sa dohodnúť pekná zľava. Ďalšou možnosťou boli hostely, kde mali veľké nástenky vyhradené na predaj takýchto áut. Ak niekto cestoval sám, mohol si tam nájsť niekoho, kto by sa s ním na kúpu vozidla zložil. Výhodou kúpy takéhoto auta bolo, že každé malo svoju vlastnú kempingovú výbavu a poľnú kuchynku v cene.
Pri výbere auta je tiež dôležité myslieť na jeho predaj. Lacné, staršie auto sa predáva ťažšie. Keď príde čas odchodu, môže sa stať, že ho nikto nebude chcieť a je problém. Videli sme ľudí, ktorí na trhu bývali týždeň a bez úspechu.
Naša voľba padla na Toyotu, ktorej vlastníkov sa podarilo nahovoriť na zľavu o niekoľko stoviek NZD. Z pôvodných starostí z jazdy na ľavej strane nezostalo nič. Peter, po predchádzajúcom dni, kedy sa Jackie chytila práce inštruktora, jazdil ako ryba vo vode. Cestu mestom sme absolvovali bez najmenších ťažkostí. Jackie bola úprimne prekvapená, keď videla, ako ortodoxný pravostranný Európan trafil na určenú adresu cez celé mesto na prvýkrát a bez úhony.
Ešte v ten večer sme dostali od Jackie rozlúčkové pozvanie na fish and chips do miestneho baru, kde domáci veselo trávili štvrtkový večer pri verejnej kvízovej hre. Tam nám predstavila Allana, svojho dobrého známeho. Allan bol tiež muškár a niektoré rieky poznal veľmi dobre, takže bolo fajn prekonzultovať náš plán s niekým, kto pozná miestne podmienky z vlastnej skúsenosti. Aj napriek verejne dostupným informáciám – či už na stránkach Fish & Game alebo v špecializovaných predajniach – je nenahraditeľná informácia priamo od človeka, ktorý to pozná na vlastnej koži.
Z Christchurch sme vyrazili v piatok ráno. Bol to ozajstný únik z urbanizovaného prostredia a niekoľkodňového vypätia síl, vynaložených na cestovanie a organizovanie výpravy. Teraz pred nami ležal len horizont diaľky. Predchádzajúci večer sme s Allanom pri pive prebrali každý bod expedície a vďaka jeho návrhom a pripomienkam ohľadom regulácií lovu na konkrétnych riekach, sa pôvodný smer na západ otočil na východ.
Museli sme brať do úvahy, že na tejto pologuli prichádza zima z juhu, a s tým súvisia aj termíny uzatvorenia niektorých riek. Nie každá je totiž otvorená počas celého roka. Naša cesta smerovala do stepných oblastí regiónu Otago, po ceste 77 sme nabrali kurz cez Geraldine k jazeru Tekapo. Pred nami sa otvorili plániny a hornatiny regiónu Canterbury v nádherných farbách. Mne ako fotografovi expedície ukazovák šklbalo na všetky smery, ale nemohli sme stáť na každom metri, tak som aspoň cvakal guličkovým perom.
Cestou na juh sme narazili na malý potok, ktorého koryto však svedčilo o tom, že v časoch topenia ľadov sa z neho inak nevinný tok mení na dravú rieku. Andrej a Peter sa rozhodli, že bude ich panenským – ich prvou novozélandskou skúsenosťou. Autom sme sa dostali k brehu, zvyšok sme prešli pešo. Nebola to žiadna túra, len sa museli otestovať mušky, ktoré Andrej počas jazdy viazal v aute. Ako sa ukázalo, vybral správny typ muchy – pstruh ťahal za pstruhom. Ich veľkosť síce odpovedala toku, ale podľa našich pomerov to už boli ozruty.
Obaja chalani sú športoví rybári, a tak sa žiadny úlovok počas celých troch mesiacov neodniesol. Všetky ryby, ktoré prežili zdolanie, boli púšťané späť do priezračnej vody. Väčšina novozélandských riek má denný limit 1 až 3 ulovené ryby, len výnimočne je povolený vyšší počet. Napriek tomu väčšina rybárov propaguje filozofiu „chyť a pusť“ a domáci si cudzincov vážia viac, keď vidia, že to dodržiavajú.
Andrej s Petrom úplne žiarili. Bolo jasné, že všetko ide podľa ich predstáv. Počas cesty na juh sme prešli ešte pár nádherných riek, ktoré boli však ľadovcového pôvodu – ich tok bol preto mliečny, no vody mali nádhernú, nefritovo zelenú farbu. Úžasné bolo sledovať, ako sa údolím lesa tiahne lesklá modrozelená stuha.
3. kapitola – Rieky, kam oko nedovidí
Jazda sa v ten deň končila pri jazere Tekapo – to už bol neskorý večer. Noc sme prečkali a nasledujúci deň sa snažili nájsť destináciu s vyhovujúcim charakterom. Po ceste 8 sme pokračovali cez Twizel a Omaramu ďalej na juh. Ráz krajiny sa rýchlo menil – z jemne zvlnených krajín Canterbury sa zrazu stal prudký, strmý svet centrálnych kopcov Otago. Rovné cesty vystriedali serpentíny a zrázy.
Ďalšia na rade bola rieka Lindis. Bola veľká a dravá, a hoci vyzerala sľubne, veľa úspechu nám nedopriala. Cez Cromwell – malé mestečko – sme sa pokúšali dostať na rieku Nevis cez rovnomenný priesmyk. O tej ceste sme počuli už predtým, preto sme sa rozhodli najprv overiť informácie u miestnych. Nanešťastie, potvrdili to, čo hovorili ostatní: veľmi ťažko prejazdná.
Ale Nevis nás lákal až príliš. Rozhodli sme sa, že to aj tak skúsime. Význam spojenia „ťažko priechodný“ sa ukázal čoskoro. Štrková cesta sa zrazu strácala niekde v oblohe. Žiadne zábrany na okrajoch, šírka tak akurát na jedno auto, zákruty ako z nočnej mory. A s každým výškovým metrom sa priepasť pod nami prehlbovala.
Keď sme si už mysleli, že sme na vrchole, objavil sa ďalší kopec – ešte strmší, ešte rozbitejší. Peter zastavil na prvom mieste, kde sa dalo, a nechal motor vychladnúť. Výhľad bol úchvatný – celé Otago ako na dlani, a cesta, ktorou sme prišli, sa kľukatila hlboko pod nami. Bolo jasné, že musíme prehodnotiť pokračovanie. Hore sme sa ešte nejako dostali – ale ako dolu?
Nevis sme teda zrušili. Cestou naspäť som mal nohy zarazené v podlahe a stláčal som imaginárnu brzdu tak silno, až som mal pocit, že z podlahy zostane len jamka. Všetci sme brzdili aj pohľadom. Peter brzdil aj motorom, aby sa neprehriali brzdy. Keď sme sa konečne dostali do roviny, zastavili sme – a s hrôzou zistili, že na brzdách by sme si pokojne mohli pripáliť cigarety. V podlahe auta mal každý z nás svoj vlastný odtlačok. Nevis skončil vyškrtnutý – a ponechaný napospas tým, čo majú náhon 4×8.
Naša ďalšia zastávka bola neďaleko mesta Alexandra. Krajina, ktorá sa pred nami rozprestierala, bola čarovná. Hory vyrastali z roviny, len jemne pokryté suchým porastom v odtieňoch pieskovej, oranžovej a hnedej. Pri západe slnka sa farbili do bordovej. Týmito údoliami sa tiahli rieky a jazerá, v ktorých sa celé nebo zrkadlilo. Pohľad, ktorý by rozhýbal aj bohov.
Alexandra je známa najmä obrovskými hodinami zasadenými do skaly nad mestom a zvyškami starého mosta. Doplnili sme zásoby na ďalší týždeň a pokračovali na rieku Manuherikia. Našli sme miesto vhodné na založenie základného tábora – čo bolo, ako vždy, naše expedičné vozidlo.
Prípravy prebiehali vždy rovnako: navliecť výbavu a ísť na obhliadku rieky. Pár skúšobných hodov, aby sme na druhý deň vedeli, ktoré mušky naviazať ešte pri rannej káve. Tentoraz už ale bolo neskoro – rieku sme nechali na ráno. Vozidlo sme prestavali na spálňu. Po niekoľkých týždňoch to už bola rutina – každý vedel, čo má robiť. Sedačky sa sklopili, drevené bloky spevnili podlahu, matrace sa uložili do roviny. Všetok materiál sa usporiadal tak, aby neprekážal. Večera, čaj, hygiena.
Ľadová voda z rieky, bandaska a pár plastových fliaš museli vystačiť. Ranné umývanie sa stávalo obradom – fučanie od zimy sprevádzalo každé opláchnutie. Kto fučal najviac, bol cieľom najväčšej zábavy. Potom sa už sedelo pri ohni, rozoberali sa zážitky a plánoval nasledujúci deň. Rituály pri zaspávaní mali svoje pravidlá – napríklad rotáciu ležovísk, aby sa do rutiny vniesla aspoň nejaká pestrosť. Rána boli ešte čarovnejšie – s kefkou v ústach som pozeral na vychádzajúce slnko, a Andrej každému nalial kávu. Prvá cigareta dňa a nad hlavou východ nad riekou. V tých chvíľach sa čas zastavil.
Tak ako na Manuherike, tak aj inde, sa dokumentoval najmä lov pstruha potočného a dúhového. Každý deň sa expedícia vydala pozdĺž rieky – podľa situácie buď po prúde alebo proti, niekedy aj 15 kilometrov ďaleko. Zásoby, technika a veľká dávka nádeje – skúšali sa všetky miesta, kde by sa ryba mohla zdržiavať. Skúsený muškár vie – podľa prúdu, meandrov a tvaru dna – predvídať, kde sa skrývajú.
Lov je ale často o náhode. Ak je voda hlboká a nie je priezračná, mušku nahadzuje odhadom. Ale keď rybu vidí, začína sa skutočné divadlo. Tak ako rybár vidí rybu, aj ona vidí jeho. A jeho šnúru. A dopad mušky. Tu sa ukáže, kto je pán – nahodiť tak, aby dopad pôsobil prirodzene a presne, to je majstrovstvo. Správna technika je len polovica úspechu. Rybár musí mušku naviazať tak, aby verne napodobila živý hmyz. Ale jedna nestačí – počas dňa sa striedajú druhy, podľa vlhkosti, slnka, času. Kto si vyberie správne, má šancu.
Andrej a Peter mali všetko pod palcom. Kamera a foťák boli neustále v pohotovosti. Zábery sa večer prezerali ako v športovej šatni – videocoaching. Záznam ukázal, kde bol záber, ako reagoval rybár, akú techniku použil. Na Manuherike sme strávili päť dní. Každý deň sa posúvala hranica ďalej proti prúdu – na záver sme prešli denne aj tridsať kilometrov. Lovilo sa už len na vytypovaných miestach. Väčšinu dňa sa len čakalo. Čakanie za kamerou. Čakanie za prútom. Čakanie za objektívom.
Ale Manuherikia bola ideálna – kľudná voda, nie príliš hlboká, dalo sa robiť zábery z viacerých uhlov. Keď niekto zakričal „JE TAM!“, foťák už cvakal, kamera bežala, a ten s podvodným puzdrom na kameru bežal rovno do vody.
4. kapitola – Tam, kde sa ryby menia na legendy
Od Manuheriky a Alexandry naša cesta pokračovala stále na juh, tentokrát smer Gore. Cestou sme ešte skúšali pár riek, ale tentoraz to už bolo na úlovky chudobnejšie. Bohatšie to bolo skôr na skúsenosti s vyhrabávaním expedičného vozidla zo štrku. Počas jedného prieskumu rieky Toyota samovoľne zapadla do podkladu. Celé auto kleslo asi 20 cm do štrku. Vyprosťovanie trvalo hodinu a pol, a keď k tomu začalo pršať, bol to dokonalý zážitok. Pomohli až kamene, ktorými sme si doslova vydláždili únikovú trasu. Keď sa nám podarilo auto dostať späť na pevnú cestu, výskali sme od radosti ako malí chlapci.
Do Gore sme dorazili už za tmy. V strede námestia sa k nebu týčil desaťmetrový pstruh – monument, ktorý zostal jedinou rybou, ktorú sme tam prvé dni videli. Bolo jasné, že večer už do divočiny nedôjdeme. Civilizovaný hot dog s hranolkami a fľašou koly zdarma, a hľadanie nocľahu v meste. Po chvíli sme zaparkovali na poloprázdnej ulici, rýchla prestavba interiéru a o chvíľu bola spálňa pripravená. Ráno nás mohli zvedavo sledovať obyvatelia protiľahlej budovy, keď sa z nášho auta začala vyvaľovať trojica napuchnutých mládencov veselo sa oddávajúcich rannej hygiene.
Po dokúpení zásob sme vyrazili k riekam Waikaia a Mataura. Urbanizovaná krajina sa rýchlo stratila a prešli sme do hlbokého lesa. Počas dní v tejto oblasti sme stretli len jednu skupinu poľovníkov. Príroda sa zmenila – z pustých plání sme sa ocitli v hustom, živom lese plnom vtáčieho spevu. Rieky boli zrkadlovo priezračné, krásne a zároveň zradné. Ryby sme mohli pozorovať v ich prirodzenom prostredí bez toho, aby o nás vedeli. Lov však bol zložitejší. Museli sme nahadzovať z veľkej vzdialenosti alebo spoza krytu, často tak, aby prúd prirodzene zviedol mušku k rybe. Tento spôsob sa takmer vždy osvedčil.
Západné lesy boli úchvatné. Charakter dažďového pralesa im dodával nedotknutosť a panenskosť. Noci tam boli jedným veľkým zážitkom. Rituály pri ohni, ľadová sprcha z bandasky, praskanie polien, mesačný svit cez koruny stromov, pečené zemiaky. Oheň plnil viacero funkcií, ale hlavne sa stal našou televíziou – TV VATRA. Program bol jednotvárny, niekedy s prímesou hororu, keď drevo po daždi dymilo ako parný vlak. Ale nám to nevadilo – práve naopak. Zvukovú kulisu zabezpečovali vtáky v krištáľovo čistej kvalite.
Rána boli čarovné. Budík zaznel prvýkrát ešte pod hviezdami a ďalšie dve hodiny už len trpezlivo otravoval. Playlist lesných spevákov bol rovnaký každý deň – ale nikomu to neprekážalo. Hygiena v potoku nás prebrala efektívnejšie než káva. Po trustových raňajkách sa išlo do terénu. Úspech závisel už len od rýb a šikovnosti muškára. A samozrejme, od našich verných kamarátok – sandflies – ktoré sprevádzali každý náš krok a robili z rybačky adrenalínovú výzvu.
Z týchto lesov sme pokračovali do Te Anau. Po ceste sme skúšali ešte Oreti a Mararoa river. Te Anau ako mestečko pôsobilo ako pokojné prímorské letovisko. Krásne jazero, obklopené horami Stuart Mountains a Snowdon Forest, nám dodalo energiu. Doplnené zásoby potravín, voda a správa domov o našom fyzickom aj psychickom stave – výprava mohla pokračovať.
Cieľom bol Queenstown. Cesta viedla cez Mossburn, Five Rivers, Athol a Fairlight. V Athole sme narazili na útulný muškársky obchodík. Majiteľ, Stu, sympatický tridsiatnik, nás zdržal niekoľko hodín. Rád rozprával o riekach, rybách, a neskôr sa z neho vykľul aj kolega dokumentarista. Vymenili sa skúsenosti, tipy a rady, rozhovor prešiel cez ekonomiku, dievčatá až po pivo. Na záver sme si podali ruky, vymenili kontakty a odišli s úsmevom. Dodnes je v jeho obchode nalepená naša nálepka „Brothers in Flyfishing“. Ak tam niekedy pôjdeš, kúp si jeho Bionicle fly – mne pripomínala skôr strašidlo než nástrahu.
Po príchode do Queenstownu sme zažili malý kultúrny šok. Po týždňoch v divočine nás množstvo ľudí zaskočilo. Zarastení a strapatí sme sa snažili nenápadne prejsť ulicami mesta. Využili sme výhody civilizácie – internet café, e-maily, krátke spojenie so svetom. Ale po hodine sme mali civilizácie dosť. Úľava prišla až na opustených cestách pri jazere Wakatipu.
Legenda hovorí, že jazero vzniklo, keď bojovníci spálili spiaceho obra Matau, ktorý uniesol dcéru náčelníka. Jeho horiace telo vypálilo do zeme jamu, ktorú naplnila voda. Jeho srdce vraj stále bije na dne jazera – vraj preto hladina stúpa a klesá. Pôdorys jazera naozaj pripomína ležiaceho obra. Nový Zéland je plný mystiky. Aj ten najracionálnejší človek začne pochybovať, či na tom predsa len niečo nie je.
Z Wakatipu sme sa vydali na odľahlé rieky Routeburn a Capless. Cesta bola hrboľatá a plná výmoľov, Peter mal po chvíli vytrasené zápästia. Ale oplatilo sa. Nádherné rokliny, kryštálovo čistá voda, a, ako vždy, absolútne žiadni ľudia – len my a sandflies. V týchto končinách boli tak neodbytné, že bez šatky cez tvár sa nedalo ani fotografovať.
Najväčšou radosťou bola miestna latrína – jednoduchá, ale pre nás luxus. Neodolal som. So starými novinami v ruke som si vychutnal chvíľku pokoja. Extáza. Úplne som zabudol na pieskomily, ktoré sa mi zahryzávali do zadku. Čo sa týka lovu, rieky boli krásne, ale úspech skromný. Dlhé nahadzovanie v tichých úsekoch, pokusy s rôznymi nástrahami. Po dvoch dňoch sme sa pobrali ďalej.
Pokračovali sme cez Wanaku do Haastu. Vo Wanake bola výstava fotografa Yanna Arthus-Bertranda – môj krátky výlet za kultúrou. Potom ešte Makarora river, a konečne sme dorazili na Západné pobrežie. Jeden veľký zelený raj, lemovaný oceánom a Južnými Alpami.
Haast bol krásny a zároveň útrpný. Sandflies tu boli ako z inej planéty. Po pokuse ísť na pláž len v tričku som sa po piatich minútach vracal v panike späť do auta. Na pamiatku mali v jedinom obchode regál suvenírov so sloganom: „I SURVIVED SANDFLIES IN HAAST“. Úplne trefné.
Na rieke Paringa sa konečne chytil pstruh pstruhov. Ozruta. Aj keď rybárčinu neovládam, podľa výrazu Andreja a Petra to bolo niečo výnimočné. Rybársky orgazmus. Natočilo sa všetko, a ryba šla, ako vždy, späť. Na Paringe sme ešte pár dní pobudli, ale taký úlovok sa už nezopakoval.
Každé ráno hmla, každý deň čakanie. A sandflies. Výpis z denníka zachytáva všetko: 5 minút písania = 40 mŕtvych sandflies prilepených lepiacou páskou. Posledná noc bola ako z hororu. Bolo jasné, že výprava sa musí posunúť ďalej.
Posledná kapitola – Koniec jednej cesty, začiatok spomienok
Po zistení, že rieky West Coastu až tak rybami neprekypujú, sa výprava po pár neúspešných pokusoch presunula priamo do Hokitiky. Aj keď sme toho veľa nechytili, potvrdilo sa, čo nám už predtým vraveli: na Novom Zélande pstruhy zomierajú na starobu. Najväčšie úlovky sa paradoxne podarili tam, kde to vyzeralo najnepravdepodobnejšie. A prostredie? Nedotknuté. Oči nestíhali sledovať krásu okolo.
V Hokitike nás prekvapil dátum. Bola Veľká noc. Konkrétne Veľký piatok. Netušili sme ani deň v týždni, nieto ešte sviatok. Čas sa nám určoval podľa žalúdkov. S pôstom sme problém nemali, mäso sme naposledy videli v novinovom letáku. Ale najväčší šok nás čakal v obchode. Alkohol v piatok? Zabudni. Naša slávnostne zabalená krabica 20 pív putovala rovno do skladu. Personál sa nezlomil ani našimi smutnými očami. Z plánu opiť sa na pláži zostali len dve kilá hrušiek.
Nasledujúci deň – Biela sobota – sme sa zastavili v mestečku Ahaura s rovnomennou riekou. Jediný človek, ktorého sme stretli, bola snáď 120-ročná tetuška. Po dlhom mlčaní nám ukázala smer a ešte nás pozvala na veľkonočné poľovnícke a rybárske slávnosti. Vyrazili sme štrkovou cestou k rieke. Majitelia farmy nás bez problémov pustili cez svoj pozemok. Miesto na tábor bolo krásne – za hrádzou na veľkej lúke. Večer však nastúpili moskyti. Sandflies mali zrejme nočnú.
Večera bola klasika – cestoviny s omáčkou. Hygiena v rieke, samozrejme. Tentoraz sa zmenila na horor. Šero, tmavá voda a ja, polonahý na kameni. Z hlbín sa zrazu vyrútil niečo ako had a zahryzol sa mi do ruky. Skoro som zošedivel. Vyskočil som meter do vzduchu, trasúc sa od šoku. Po druhej provokácii sa ukázalo – bol to úhor. Meter dlhý, čierny, s hlavou ako z hororu. Opakoval som akciu, tentoraz prišiel aj Andrej. Smiali sme sa ako šialení. Navrhol ho dať do polievky. Ale úhor už nedorazil. Možno si ho moja podkolienka získala na dlhšie.
Ten večer bol iný. Neskoro v noci sa ozvali výstrely a svetlá reflektorov. Nevedeli sme, či nás niekto nevidí. Peter začal blikať čelovkou. Po chvíli sa z auta vynoril 15-ročný syn farmára, ktorého sme stretli predtým. Spolu s mamou, sestrami a kamarátkami lovili zajace – ako návnadu na úhory. Pozval nás. Ich metóda? Rozrezať králika, vytiahnuť vnútornosti a čakať. Mrchožrútsky úhor však dnes nemal chuť. Ja som si udržiaval povesť ponožkového lovca. Ráno sme sa vrátili do tábora, premočení a dobodaní, ale plní dojmov.
Ďalší deň sme prečkali v aute – lejak, komáre, únava. Na rieke Ahaura sme to zabalili. Pri návrate sme sa ešte rozlúčili s farmárskou rodinou a pokračovali do Reeftonu – prvého elektrifikovaného mesta Južného ostrova. Potrebovali sme doplniť zásoby a doliať olej. A konečne zavolať domov – možno už po Veľkej noci.
Ďalej sme zamierili do Springs Junction a štrkovou cestou do hôr. Závora na ceste znamenala, že sme vstúpili na súkromný pozemok. Vyhľadali sme farmára, vysvetlili mu zámer a za 5 dolárov dostali povolenie. Poslal s nami syna, ktorý nás na motorke viedol k rieke Jacksons River. Po pár prešmykoch v bahne sme našli krásne miesto. Ale pri náznaku dažďa sme sa rozhodli stiahnuť na vyššie položený kopček, aby sme sa neocitli v pasci.
Ráno nás prišiel skontrolovať farmár. Andrej mu rozprával o pstruhovi, ktorého skoro chytil. Farmár sa zasmial – poznal ho. Prisľúbil nám aj mäso – a naozaj, jeho syn ráno ulovil jeleňa. Dostal som kus diviny, ako z westernu. Pozval nás aj k sebe. Rozhovory s ním boli dlhé, úprimné. O rybárčení, o živote. Ukázal nám ešte niekoľko riek a miest, ktoré sme si zapísali ako posledné ciele výpravy.
V Hamner Springs sme plánovali ešte Clarence River, ale prasknutá pneumatika a lejak zmenili plány. Rozhodli sme sa zísť dolu a ísť rovno do Christchurchu. Po príchode sme sa utáborili na pláži, rozložili varič, piekli jelenie stejky a zapíjali ich pivom. Lahoda.
Peter s Andrejom sa rozhodli podniknúť ešte jednu výpravu na Manuheriku a West Coast. Cestou narazili na rieku, ktorú predtým neprešli. Prístup končil pod mostom – dlhšia túra bola nutná. Hneď prvý deň si Peter všimol plutvu. Rozbehol sa za ňou – meter dlhý pstruh hnedý. Bežal za ním naboso, ale ryba bola rýchlejšia. Smiali sme sa ako deti.
Neskôr sme stretli staršieho pána – volal sa Pat. Sedemdesiatnik, kňaz z Alexandry, v mokrých teniskách. Pozval nás k sebe na faru. Všetci sme sa obliekli do „gala“ – teda do toho najmenej špinavého, čo sme mali. Boli sme hostia na večernom zasadnutí farskej rady. Premietli sme film o Tatrách, jedli z bufetu, viedli hlboké rozhovory. Pat nám ponúkol sprievod na rieky, ktoré cudzinci nepoznajú. Zostali sme štyri dni. Každý večer rozhovory, výmeny skúseností, spoznávanie dvoch kultúr. Keď sme odchádzali, lúčili sme sa ako starí známi.
Cesta viedla cez Oreti až späť na West Coast. Tentokrát sme sa riekam venovali intenzívnejšie. Objavili sme miesta, kde ryby vyzerali ako z rozprávky. Obrovské kusy, ale extrémne opatrné. Menili sa mušky, taktiky, spôsoby nahadzovania. Nič nepomáhalo. Až kým sme neprešli ponad malý potok. V ňom sa objavil losos – asi 1,3 metra, s plutvou nad hladinou. Zastavili sme, vrhli sa k mostu. Andrej s Petrom ho nakoniec chytili. Nasledoval rybársky výbuch radosti – výkriky, adrenalín, chlad, útok sandflies. Po pol hodine bol losos späť vo vode a my v aute, trasúci sa, ale šťastní.
Minuli sme Mt. Cook, ľadovec Franz Jozef a ukončili cestu po západnom pobreží v Hokitike. Tam sme konečne mohli kúpiť pivo a oslávili West Coast pri ohni na pláži, s výhľadom na západ slnka nad Tasmánskym morom. Neopakovateľné.
Posledné dni sme už len dobiehali, čo sa dalo. Prešli sme pár posledných riek, doplnili zásoby, urobili záverečné zábery. Predaj Toyoty sa javil ako problém – autobazár ponúkol tretinu ceny. Našťastie sa na auto burze podarilo auto predať takmer za kúpnu cenu. Zvyšný čas sme strávili s Jackie, alebo v knižnici s výhľadom na oceán.
A potom prišiel koniec.
Letisková hala v Christchurchi. Unavení, zarastení, ale vyčistení, ľahší o civilizáciu, ťažší o zážitky. V ušiach nám doznieval hukot riek, praskanie ohňa, spev lesa a šum dažďa na plechovej streche. Ale nebudem sentimentálny. Bude pokračovanie. Čo by ste si dali? Mongolsko? Aljašku? Rumunsko?
