Red Bull Illume je najväčšia celosvetová súťaž pre fotografov adrenalínových športov a dobrodružstva. Každý ročník sa do súťaže prihlásia stovky fotografov z celého sveta a okolo 70 porotcov vyberá takmer z 50 000 záberov. Pre fotografa, ktorý sa venuje akčným športom, je táto súťaž viac, ako je udeľovanie Oskarov pre hercov, lebo na rozdiel od nich sa táto súťaž koná len raz za 3 roky a vyhodnotenie je vždy na inom mieste na Zemi. To ju robí ešte exkluzívnejšou.
Ako to začalo
Prvýkrát som sa dozvedel o Red Bull Illume pred niekoľkými rokmi. Hneď sa mi dostala pod kožu, lebo sa venuje výhradne tomu, čo bolo môjmu srdcu blízke, a vysoký dôraz nedáva na výkony, ale na vizuálnu stránku akčných športov, vďaka čomu sa fotografi snažia priniesť nový pohľad, nové technické prevedenie a kreatívny prístup. Fotografie, ktoré sa dostanú do užšieho výberu, sú na veľmi vysokej úrovni, takže spočiatku som ani nemyslel na to zúčastniť sa. Vždy som len s otvorenými ústami sledoval úžasné výbery, ktoré sa dostávali do finále. Minulý ročník som sa rozhodol, že by som predsa len skúsil vytvoriť nejaký fotografický projekt, s ktorým by som sa do súťaže prihlásil. V hlave som mal pár nápadov, no, bohužiaľ, športovec nakoniec z projektu vycúval. V súťaži nakoniec vyhral podobný záber, aký som chcel vytvoriť, a to ma presvedčilo, že by to nemuselo byť až také nemožné, a začal som premýšľať nad novými projektami.
K zimným športom a freeridu v prachovom snehu mám hlboký vzťah, tak som sa začal uberať týmto smerom. Na Slovensku sú ale legálne možnosti jazdenia veľmi okresané a posledné slovo majú vždy snehové podmienky. Preto som sa rozhodol vytvoriť na freeride iný pohľad. Štylizovaný, snový, ktorý by ilustroval len jazdu v prašane a to, čo sa jazdcom na tom páči najviac. Prachové vlny. Kúpil som 10 metrov bielej bavlnenej plachty a urobil s kamarátom Jančim Smitkom pár záberov, či to vôbec je možné zrealizovať. Výsledky boli fajn, tak som sa rozhodol cez Instagram osloviť niekoho, kto by sa chcel do projektu pridať. Od začiatku som tento projekt staval pre lyžiarku. Keďže scéne akčných športov dominujú väčšinou muži, rozhodol som sa dať priestor výhradne ženám. Na výzvu sa prihlásila Slavka, ktorá bola môjmu kreatívnemu počinu od začiatku veľmi naklonená. Po tom, ako som jej môj prudko umelecký zámer opísal, začali sme všetko plánovať. Nebolo to vôbec jednoduché – bolo treba nájsť otvorené miesto s tmavým podkladom, nemohla byť zima ani veľmi teplo, ani vlhko, ani nemohol fúkať vietor.
Keď sme všetko naplánovali a našli ideálne miesto, pustili sme sa do práce. Bolo to oveľa ťažšie ako pri skúške. Plachtu som mal pripevnenú na dlhých paliciach a imitoval som prachový sneh, no zároveň som musel diaľkovo ovládať blesky a fotoaparát. Pohľad na nás musel byť naozaj zábavný. Všetko trvalo asi 3 hodiny a boli sme z toho obaja unavení. Viac, ako keby to bola jazda v ozajstnom snehu. Keď sme na fotoaparáte spätne prezerali vytvorené zábery, vyzeralo to skoro ako plynulá jazda. Rozhodli sme sa, že sa o rok stretneme znova a sústredíme sa na to, aby sme zábery urobili tak, aby to vyzeralo ako video jazdy v prašane. Stretli sme sa teda znova o rok. Tentoraz som nakreslil skice, aby sme na nič nezabudli, a pridal sa aj kamarát Maťo, ktorý pomáhal s jedným koncom plachty, čím sa to výrazne uľahčilo. Náročnejšie ale bolo vytvoriť každý záber tak, aby
vznikol plynulý pohyb kamery a jazdca. Vyzeralo to asi tak, že sa Slavka pohla o pár centimetrov, pohla sa aj kamera a urobila sa fotka, Slavka sa znova pohla, rovnako aj kamera a znova záber. Takto sme za 4 hodiny vytvorili asi 300 záberov. Ich spojením vzniklo 30-sekundové video plynulej jazdy. Keďže do videa bolo možné pridať len hudbu s autorskými právami, rozhodol som sa zvuky naimitovať ústami, oblečením a rôznymi pomôckami. Z celého tohto dvojročného projektu som vybral jednu fotografiu a finálne video, ktoré som poslal do súťaže Red Bull Illume, a to do kategórií Creative a Reels of Instagram (jediná kategória pre videá).
Video, ktoré sa dostalo do finále Red Bull Illume 2023
Celý proces hodnotenia trval niekoľko mesiacov. Viac ako pol roka. Keď mi prišiel mail, že sa video dostalo do semifinále, bol som neuveriteľne nadšený. Keď sa následne dostalo do finále, splnil sa mi veľký sen, lebo finalisti všetkých kategórií boli pozvaní na ceremóniu, kde sa ohlasovali víťazi každej kategórie, a to som veľmi chcel zažiť. Bol to naozaj pocit, ktorý sa nedá opísať, lebo to, čo som si dlhé roky len predstavoval, sa zrazu stalo skutočným. Umocnené to bolo aj tým, že do semifinále sa dostala aj moja fotografia z toho istého projektu. Do finále už síce neprešla, ale stal som sa jedným z mála, ktorí sa v tejto súťaži umiestili na vysokých priečkach viacerých kategórií s jedným projektom.
Asi 2 mesiace trvali prípravy na ceremóniu, ktorá sa mala uskutočniť v rakúskych Alpách v Soldene. Komunikácia s organizátormi a prípravy textov, ktoré mali oba výstupy sprevádzať, mi čas čakania skracovali. Môj projekt ich zaujal natoľko, že som bol som vybraný ako jeden zo štyroch fotografov zo všetkých finalistov, s ktorými urobili organizátori rozhovor. Zároveň som bol prvým Slovákom, ktorý sa dostal v tejto súťaži až do finále, tak ma o rozhovor požiadal aj slovenský Red Bull. Nie som zvyknutý na toľko pozornosti, ale skracovalo mi to čakanie na tú hlavnú udalosť – udeľovanie cien.
Odovzdávanie cien v Soldene
Týždeň pred akciou som si začal prvýkrát uvedomovať, že sa to stáva realitou. Slavka bola tiež pozvaná na niektoré časti eventu, tak sme sa za ten týždeň organizačne zladili a vyrazili každý po vlastnej osi. Stretli sme sa až v Soldene a šli spolu na registráciu. Stále sa všetko javilo ako sen a nemohol som uveriť, že Slovák z malej dediny v horách, o ktorej nevedia ani na Slovensku, sa dostal na túto celosvetovú udalosť. Po registrácii sme mali uvítaciu večeru vysoko na kopci vo Wirthaus am Giggijoch. Tam nás privítali, dostali sme základné inštrukcie a do noci sa pokračovalo vo voľnom duchu.
Druhý deň pre nás fotografov naplánovali workshopy a prezentácie. Všetci sme boli rozdelení do troch skupín, pretože niektoré prednášky sa robili v malých priestoroch na vrchu Gaislachkogl vo výške 3 000 m n. m. Prvým workshopom bolo fotografovanie freestyle lyžiarov a snowboardistov na skoku a na železnej prekážke. Mali sme pracovať po skupinách, no to sa veľmi nepodarilo dosiahnuť, keďže fotografi sú zvyknutí pracovať samostatne, a tak si tam nakoniec každý našiel, čo ho zaujalo. Dôležité ani nebolo, aby sme sa niečo naučili, lebo každý z nás už má vlastný štýl a mnohí zúčastnení fotografi patria medzi najlepších na svete, ale aby medzi nami vznikli prepojenia, aby sme sa navzájom spoznali a mali možnosť sa porozprávať.
Bolo zaujímavé sledovať fotografov, ktorí sa venujú výhradne surfovej fotografii alebo sú z južných krajín. Sneh a -15 °C im dávali trošku zabrať, no všetko sa nieslo v uvoľnenej atmosfére a všetci si to užívali. Druhý workshop sa konal v luxusnej reštaurácii ice Q, ktorá je na vrchole kopca, má úžasné výhľady a je známa aj z filmu Spectre. Tento workshop bol organizovaný značkou Canon, ktorá priniesla veľké množstvo profesionálnej techniky a každý mal možnosť si ju vyskúšať.
Súčasťou bol profesionálny BMX jazdec, ktorý na malej ploche predvádzal úžasné prvky, a my ostatní sme tak mali možnosť vyskúšať si techniku priamo v praxi. Na treťom worshope nám bol predstavený jeden fotografický softvér, takže ten už bol skôr oddychový. Popoludní sme mali už voľný program, ale keďže sme celý deň strávili na kopci, celá skupina sa zhodla, že sa pôjdeme spolu najesť. Bolo nás asi 20, preto nám v reštaurácii rovno spojili viac stolov. Mohli sme sa tak navzájom všetci medzi sebou rozprávať. Najlepšie bolo, že sme sa nebavili ani tak o fotografii, ako skôr o osobných veciach, prípadne projektoch, ktoré sme zažili. Tým, že všetci máme vášeň pre akčné športy a rôzne dobrodružstvá, boli témy rozhovorov naozaj pestré. Mal som šťastie na to, že v skupine som mal fotografov ako napríklad Krystle Wright, Ben Thouard, Ted Grambeau a mnoho ďalších, ktorých prácu som sledoval už veľa rokov a sú pre mňa inšpiráciou už dlhú dobu. Tým, že sú z veľmi vzdialených končín, mi nikdy ani nenapadlo, že budem niekedy sedieť vedľa nich a rozprávať sa s nimi. Po večeri sme sa niektorí vrátili hore na kopec a prešli si expozíciu umiestnenú vo vnútri štítu venovanú Jamesovi Bondovi a filmu Spectre, ktorý sa v Soldene natáčal. Pár z nás, konkrétne dvaja, sme zostali ešte na úžasný západ slnka. Síce bol v treskúcej zime, ale určite sa to čakanie oplatilo. Na tretí deň pre nás pripravili 3 prezentácie celkových víťazov predchádzajúcich ročníkov. Fred Mortagne, Lorenz Holder a Ben Thouard rozprávali, ako sa k foteniu dostali, ako našli svoj štýl a ako výhra Red Bull Illume ovplyvnila na ich kariéru. Táto časť bola na celom podujatí najlepšia. Mne osobne dala neuveriteľne veľa. Nielen silu ďalej pokračovať v tom, čo ma najviac baví, ale aj osobnejší náhľad do životov legiend, s ktorými som súťažil na rovnakej úrovni. Po prednáškach sme sa pomaly presunuli už na ceremoniál, ktorý začínal prípitkom v ice Q a odtiaľ sme šli trošku nižšie do reštaurácie Falcon, kde už bolo všetko pripravené na veľké odovzdávanie cien.
Celá ceremónia trvala asi 4 hodiny, jej súčasťou bola aj večera. V každej kategórii boli vybrané neuveriteľné zábery a vôbec nezávidím porotcom, lebo ja by som si medzi nimi vybrať nevedel. Zakladateľ súťaže Ulrich Grill všetkých označil za špičku vo svete športovej fotografie a víťazov súťaže, lebo sme sa vďaka svojim dielam dostali až do finále.
Súťaž pozostávala z 10 kategórii: Creative (kreatívny a iný pohľad na šport), Emerging (fotografi do 25 rokov), Energy (energia), Innovation (inovatívny a jedinečný prístup k fotografii), Lifestyle (životný štýl), Masterpiece (majstrovské dielo), Playground (ihrisko), RAW (fotografie bez akýchkoľvek úprav), Photos of Instagram (fotografie Instagramu) a Reels of Instagram (krátke videá). Kategória, v ktorej som bol finalistom aj ja, bola ohlasovaná posledná, takže to boli 4 hodiny najväčšieho stresu a zároveň nadšenia v mojom živote. Víťazom sa stal fotograf z Indie. To ma úprimne potešilo, lebo som s ním bol v kontakte niekoľko mesiacov. Bol finalistom už druhýkrát a druhýkrát sa mu nepodarilo dostať na ohlasovanie víťazov, takže som mu to prial. Celkovým víťazom bola Krystle Wright a tým sa stala prvou ženou, ktorá túto súťaž vyhrala. Takto z textu sa to môže zdať ako nudné vyhlasovanie, ale pretože sme boli spolu 3 dni a vznikli tam naozaj vzácne spojenia, prežívali sme tieto okamihy všetci vzájomne a intenzívne. Každý sa tešil, aj keď vyhral ten druhý, a ani raz to nevyzeralo, akoby sme súťažili proti sebe.
Úprimná radosť pri ohlásení každého výhercu vytvárala dojemné okamihy a keď bola po dlhom naťahovaní ohlásená za celkového víťaza Krystle, celá sála sa postavila a s krikom to oslavovala s ňou. Bolo to úžasné a všetko bolo, ako malo byť. Krysle bola dojatá k slzám a mala príhovor, na ktorý nikdy nezabudnem. Dúfam. My fotografi akčných športov sme väčšinou samostatné jednotky. Sme tí, ktorí idú so športovcami vysoko, ďaleko, hlboko. Visíme s nimi na lane, čakáme v snehu a zime na najlepší záber, vystavujeme sa často väčšiemu riziku a nie vždy sa nám za to dostane uznanie. Identifikuje nás len naše meno pod záberom, a niekedy ani to. Preto je úžasné, že vďaka takejto súťaži sa môže sa aj širší svet dozvedieť niečo o ľuďoch za objektívom. O tomto všetkom Krysle hovorila a vyslúžila si tým obrovský aplauz. Po skončení ceremónie bolo naplánované otvorenie putovnej výstavy s fotografiami všetkých finalistov na veľkých svetelných paneloch.
Tieto panely budú teraz cestovať po celom svete a vždy sa na určitý čas zastavia v nejakej krajine. Celý deň bol zakončený v najväčšom hoteli v Soldene malou sympatickou afterparty. Na izbe ma potom ešte čakalo prekvapenie vo forme limitovanej edície obrovskej knihy víťazných fotografií semifinalistov, finalistov a, samozrejme, aj víťazov. Druhý deň dopoludnia sa všetci znova pobrali naspať do svojich krajín. V tento deň ale zastihla región snehová búrka a ochromila dopravu. Najhoršie dopadli tí, ktorí cestovali letecky, všetky lety boli totiž na 2 dni zrušené. V hromadnom čete, ktorý bol pre nás fotografov vytvorený, sa každý snažil nejak pomôcť tým, čo zostali uväznení na letisku bez možnosti dostať sa odtiaľ. Ponúkali sa riešenia, odvozy, ubytovania, organizovanie sa do skupín pre lepšie riešenie situácie alebo aspoň pre trávenie dlhého času na letisku.
Organizátori sa rovnako snažili nájsť spôsob, ako im pomôcť s rezerváciami ubytovania na čas, kým budú lety znova obnovené. Toto bolo presne to, čím je táto súťaž odlišná od tých ostatných. Je to práve komunita ľudí s vášňou pre rovnakú vec, ktorá sa dokáže spojiť a pomôcť ostatným, ktorí sú akurát v núdzi. Toto dalo napriek zlej situácii tú najkrajšiu bodku za celou akciou a bolo to pre mňa dôkazom, že som tam, kde som vždy chcel byť.
Toto je len veľmi stručný opis všetkého, čo ma dostalo do finále a ako tento event prebiehal. Dať všetko na papier je ťažké a vykresliť všetky pocity nemožné. Všetko, čo sa dialo od vzniku fotografií až do tohto dňa, kedy som už doma a píšem tieto riadky, má pre mňa hlboký význam a radí sa to medzi najkrajšie okamihy môjho života. Pomohlo mi to stať sa súčasťou medzinárodnej komunity, ktorá zdieľa rovnakú vášeň, a bude to ten pravý pohon do dní, kedy to nepôjde podľa mojich predstáv.
Na záver by som chcel poďakovať hlavne Slavke Macurákovej a Maťovi Vetrákovi, ktorí pomohli pri realizácii projektu, a chcel by som posmeliť aj ostatných fotografov zo Slovenska, aby si plnili sny a tvorili to, čo ich baví najviac. Nech si to nenechávajú pre seba, ale nech sa o to podelia so svetom – možno tým urobia svet krajším a príde niečo, čo ich radosť z práce ešte znásobí.
